Divoch sa hýbe ako dvojročné dieťa

Zostať dieťaťom v niektorých oblastiach dospelosti je kľúčom k šťastiu. Naopak, zostať dieťaťom v tých ostatných je katastrofa. Akadémia Divochov si však dala za vzor dvojročné dieťa. V tomto článku sa dozvieš prečo.

Deti sú pri bežnom vývine už (ešte) v dvoch rokoch pohybovo gramotné. V lození po štyroch sa stali veteránmi, v chodení dosahujú majstrovstvo šprintu i vytrvalosti. Vedia rozprávať, no netrpia depresívnymi úvahami o zmysle života. Sú neuveriteľne ohybné, pričom sú aj veľmi silné – jasný dôkaz, že ohybnosť môže ísť so surovou silou ruka v ruke.

Hýbeš sa ako dvojročné dieťa?

Dvojročné dieťa, presne ako Divoch, miluje pocit, keď sa na niečo zavesí – či už na konár alebo hrazdu. Je to preň čistá zábava. Lozenie, šplhanie, chodenie, hádzanie vecí a uchopovanie sa rozvíjajú neuveriteľne rýchlo. Také dieťa má veľmi silné ruky aj nohy, pričom sila rúk vychádza z chodenia po štyroch a zdvíhania či preliezania cez prekážky. Malé deti zapájajú pri pohybe a rozprávaní celé telo, nie jedno dospelé obočie. Samy od seba sa hrajú na koberci v hlbokom drepe a potom skáču. Nezdá sa, že by mali problémy s kolenami.

Cieľom divocha je preto napodobovať detské pohybové vzorce a zlepšovať sa v nich – viac hrou ako suchým tréningom. Uvedom si, že pohybové stereotypy tvoje telo vyslovene neznáša. Zabíjaj tri dni za sebou klince do dreva a pravdepodobne sa ti zapália šľachy na preťaženej ruke. Hraj tenis a len tenis stále dokola a získaš tenisový lakeť (čo je to isté).

Dvojročná múdrosť vs. dospelosť

Lenže dvojročné dieťa rado objavuje nové pohyby a nikdy nezostane len pri jednom.

Aká by to bola už len zábava – vymeniť stovky všestranných pohybov, napríklad futbal, žonglovanie, plávanie, akrobaciu či skákanie cez švihadlo za jeden perfektný švih ruky s raketou?

Ak sa nevenuješ profesionálnemu športu, naozaj ti stačí skrátené, dokaličené, zapálené a nevyvážené telo iba pre jeden úžasný pohyb ruky? Myslím si, že nie. Práve dvojročné dieťa ti ukáže cestu, ako na to. Všimni si, že malé deti nedokážu obsedieť na mieste. A to je dobre! Ak ich pripútaš pásmi k sedačke, budú kopať nohami, natriasať sa a napínať pásy. Nehnevaj sa na ne, pretože iba nesúhlasia s niečím, na čo nie sú stvorené. Odmietajú niečo, na čo nie si stvorený ani ty.

Detské telo má obrovskú intuíciu a cit pre to, čo je zdravé a čo je choré. Čím je človek starší, tým viac hlúpych zvykov a návykov si osvojí, až kým ho jeden z nich neprivedie do hrobu. Čím si starší, tým viac odsúvaš túto životne dôležitú múdrosť tela na tretiu koľaj.

Kto sa dnes zaoberá intuíciou mysle a tela? Kto sa dnes zaoberá detským vnútorným hlasom, ktorý ľahko rozlíši dobré od zlého? Nehovorím teraz o čierno-bielom vnímaní sveta, ktoré je znakom nebezpečných osobností (paranoik, narcista a pod.). Intuíciu či svedomie nemôžeš odmerať krajčírskym metrom… a tak im vedci nevenujú pozornosť, akú si zaslúžia.

Zabúdanie

Medzi zlé návyky môžeš zarátať aj celodenné nehybné sedenie na stoličke. Alebo prejedanie sa. Trávenie slnečných dní pod strechou a v tieni. V podstate čokoľvek, čo by si ako dvojročný nerobil – len by si si prstom poťukal na čelo. Prejde však pár rokov a zlý príklad dospelých ťa veľmi rýchlo oberie o múdrosť, ktorá ti patrila.

Za veľkú stratu pohybovej gramotnosti získaš na oplátku aké-také vzdelanie na stoličke. Je to férový obchod? Naučíš sa čítať, písať a počítať… a plecia sa ti zohnú pod ťarchou informácií z biológie, chémie, matematiky či dejepisu. Zdá sa, že celý svet zošalel – všetci sa sústredia na časti mozgu, ktoré vstrebávajú informácie. Informácie samotné ťa však nenaučia kritickému uvažovaniu, nebudeš vďaka nim šťastnejší ani sebavedomejší, a postupne stratíš pohybovú gramotnosť – v škole aj v sedavom zamestnaní.

Ako Divoch o ňu tvrdo bojuješ návratom k dvojročnej múdrosti a zvieracím pohybom.

Aby si to zvládol, musíš sa na seba pozerať ako na celok, nie ako na kúsky namočené v skúmavkách, ktoré navzájom nesúvisia… len tak v sebe objavíš umlčanú intuíciu.

Hm. Asi toľko k divošskému dvojročnému pohybu.