Možno ťa nešokuje, že nie som prvý divoch na svete. Ani ja som sa toho nezľakol. Predo mnou tu behali opice, neandertálci, ale aj seriózni dvojnožci ako Vlado Zlatoš či Marián Černý. Obaja vedú odvážne kmene ľudí a učia ich znovu dýchať, chodiť, a tiež zložitejšie pohyby, za čo im patrí česť a sláva.
Prečo vlastne?
Akadémiu Divochov som nezaložil preto, aby som im konkuroval v pravom zmysle slova. Práve naopak. Čím viac odvážlivcov bude viesť ľudí k sile a zdraviu, ktorá nám automaticky patrila ešte pred vynájdením prvého automatu na kokakolu, tým väčšiu šancu má napríklad Európa, aby viac kvitla a menej vädla. Ak bude väčšia skupina ľudí prírodu zabíjať, kým tá menšia ju bude zachraňovať, náš svet, ako ho poznáme, aj tak zanikne. Úlohou menšiny je zrejme stať sa väčšinou a to je aj našou úlohou, hoci tým obrátime demokraciu naruby. V každom prípade, paradoxy milujem.
Okrem rozhovorov o konci sveta v čiastočne útulnom kúte webu sa snažím vrátiť k prírode a vážiť si ju. Ako sa to dá? Nenakupovaním, sadením stromov, zbieraním odpadkov a chôdzou naboso, takže presne tými vecami, pre ktoré sa hneď neocitnete na titulnej stránke novín (každý deň). To by ste sa opakovane museli stať obeťou vraždy alebo oklamať susedovu mačku. Oba prípady mi však znejú v ušiach dosť kontraproduktívne.
Cestou z kopca
Ale vrátim sa dozadu. Kedysi som sa narodil, potom som strávil svoje najkrajšie a pohybovo najkvalitnejšie obdobie v škôlke a potom to už šlo z kopca. Kiežby to šlo aspoň z kopca! Väčšinu života na základnej škole, gymnáziu a vysokej som strávil na stoličke. A to je, priatelia, skutočná tragédia. Postupne som vápenatel, skracoval sa a kôrnatel, až kým som nezvládal ani turecký sed. Moja šnúra vyzerala ako stlačený štipec – nohy natiahnuté v uhle štyridsaťpäť stupňov. Keď som vystrel nohy a zohol sa k zemi, ledva som si oblapil kolená.
Zo stromového kôrnatenia ma počas gymnázia čiastočne vysekali tréningy Vlada Zlatoša, ktorý vtedy začínal s parkourom v Nitre na UKF. Hodiny v telocvični však boli pritvrdé a ja som si už príliš zvykol na stoličky rôznych tvarov a veľkostí. Moje výsledky boli veľmi slabé a ovládanie tela nedostatočné. Keď sa naplno oddáte trénovaniu, ktoré je za hranicou vašich schopností, to najlepšie, v čo môžete dúfať, je svalovka a modriny. To bol aj hlavný dôvod, prečo som po dvoch rokoch mizivého pokroku v sile či akrobacii prestal chodiť na parkour. Školský systém ma systematicky pripravil o pohybovú gramotnosť.
Prečo nie je v školách sedenie a pohyb dávkované rovnomerne? Budem skromný, keď si želám, aby bola každá druhá hodina telesná? Byť pohybovým analfabetom je v poriadku?
Prečo je stolička jediný spôsob sedenia v škole, keď existuje tucet polôh, ako niekoho nehybne počúvať a plne sa sústrediť, je pre mňa záhada dlhá ako krk príšery z jazera Loch Ness.
Používať stoličku je v skutočnosti najhorší spôsob, ako tráviť čas. Keď má niekto veľký mozog a slabé telo, trepe jedno cez druhé, čo priam núti neandertálca, ktorého urazil, aby mu zlomil väzy. Inými slovami, darmo si „inteligentný“, ak ti na treťom schode v paneláku skolabuje srdce. Som si však istý, že aj po smrti budeš obviňovať pokazený výťah.
Odsúdený na neúspech
Ešte na gymnáziu ma zo stoličkového zovretia z času načas dostali futbal a plávanie. No ak ste sa v puberte rýchlo natiahli zo stopäťdesiatich centimetrov na stodeväťdesiatdva, veľa z koordinácie vám nezostalo. Hoci som mal športy rád a pohyb som vyslovene zbožňoval, a tak je tomu i dnes, nedostatok pohybu počas dospievania ma menil v tých najtrápnejších momentoch na potkýnajúcu sa múmiu so zablatenými obväzmi. Jeden krásny rok som zasvätil historickému šermu. Inokedy som sa tri mesiace učil jazdiť na koni. Dobre, dobre, ani v bedmintone som nebol najhorší, a keď prišlo na preteky v Tatrách po turistických chodníkoch, nedobiehal som posledný (alebo to bolo tým, že moji kamaráti sú o pár rokov starší a chorľavejší). Počas tých dlhých zimných rokov som chcel zosilnieť, až strach, ale žiadna z ciest, na ktorú som sa vydal, ma k tomu nedokázala priviesť. Dokonca hrozilo, že pohyb zavesím na klinec.
Krátko po maturite som zaostril na svoj posledný bojový front – dvíhanie želiez v posilňovni. Málokedy som mal pocit, že je to prínosné a výsledky driny sa vlastne neprejavovali, aspoň navonok nie. Dobre, dobre – iba trochu. Vtedy som ešte nevedel, že skutočné výsledky, aké sú ukazované v reklamách a časopisoch, sú spravidla výsledkami hltania steroidov. Títo muži stratili úctu k svojmu rozkroku, ktorý vytrvalo produkuje testosterón. Nie je nič horšie, ako si rozhádzať v tele hormóny, čo veľmi dobre poznajú všetci, čo trpia neplodnosťou. Ja som až taký trúfalý nebol.
Ako z toho von?
V jedno krásne ráno, bolo to po tvrdom spánku a tréningu s činkami, som stlačil kľučku na dverách. To celkom stačilo, aby ma začali bodať a pichať dočervena rozpálené šľachy na rukách. Trvalo mi vyše dva roky, kým som sa z toho dostal, môžete mi veriť, na takú skúsenosť človek nezabudne. Vycvičil som si golfové aj tenisové lakte na oboch rukách, čo znamenalo, že aj stláčanie kľučky sa stalo herkulovským výkonom hodným obdivu. Bez toho, aby som sa venoval golfu či tenisu, sa zo mňa za jednu noc stali dvaja vrcholoví športovci s mávajúcimi tyčkami v rukách. Približne v tom čase mi k zdravým nohám spadla kniha Tréning väzňa od Paula Wadea a môj pohybový svet sa obrátil naruby. Odrazu som hltal starú školu získavania sily, hltal som ľudí, ktorí mali „supersilu“ dávno pred vynájdením posilňovní či steroidových injekcií a tabletiek.
Odvtedy rozvíjam funkčnú silu, teda kalisteniku; dnes znovu objavený šport, postrach youtubu, kedysi dávno v stredovekej Európe či v Sparte úplná samozrejmosť. A aké je to už len prekvapenie, keď vám poviem, že kalistenika ma zase priviedla späť k parkouru, gymnastike, behaniu, šermu a jazde na koni. Kruh sa uzatvára a ja len netrpezlivo čakám na Smrť, ako to už v takýchto prípadoch býva. Ona zase netrpezlivo čaká na mňa. Ani jeden z nás nemôže byť celkom spokojný – taký je Život.
Život plný divošského pohybu s veľkým P. Doprajme mu jeho spotenú revolúciu!
Matúš, Tréner Pohybu, Prvý Divoch a zakladateľ Akadémie Divochov
