Každý športovec, a dokonca každý divoch či pohybovec, sa raz zraní, taký je život. Športovca sklame vietor a šľahne ho o nižšie položenú skalu, divoch dosiahne remízu po krvavom zápase s tigrom, čo – povedzme si na rovinu – nie je práve výhra, a pohybovec sa učí toľko pohybov naraz, že si pri žonglovaní počas drepu na jednej nohe zlomí necht.
Každé zranenie však prináša hodnotu, a to nielen zranenému. Ak sa dotyčný úbožiak podelí so svojou tragédiou, celý kmeň sa môže poučiť z jeho chýb. Planéta Zem odrazu nasaje do hliny menej Adamovej krvi a tomu hovorím: „Heuréka!“ Ani so mnou to nebolo inak. Ako dôsledný divoch mám na krku zoznam problémov, z ktorých som sa poučil, aspoň dúfam.
Krv na chodníku
Môj najkrajší beh v živote bol, pravdaže, naboso a po asfaltovom chodníku popri rieke. Za polovicou trasy, asi po jednom kilometri, som bol vďaka povoleným drogám (endorfínom) taký vysmiaty, že som nevenoval pozornosť prstom na nohách. Cítil som iba jemné pichanie, tak načo zastavovať? Naopak, zvýšil som tempo a posledných sto metrov som prešprintoval. Dodnes nepochybujem, že som trhol svetový rekord v behu na dvetisíc metrov. Našťastie si to nemám ako overiť. Po pomyselnej cieľovej páske, ktorú som, pravdaže, pretrhol s pocitom zadosťučinenia a s fanatickým leskom v očiach, ako sa patrí, však nasledovalo nepríjemné precitnutie. Pozrel som sa na zem, nuž, boli tam kvapky krvi. Na končekoch prstov na oboch nohách mi tak trochu chýbala koža. Ako správny divoch neznášam, keď mi pri behu poskakuje na tele mobil, takže som mal len krátke gate bez trička a dve prázdne vrecká. Ocenil by som taxík, ale aj vzducholoď.
Po pätách som sa teda vydal späť, a hoci som sa pri behu majstrovsky prekonal, všetka hrdosť z doby kamennej počas krívania zmizla. Najhoršie bolo, že som sa musel vracať popri chodcoch, okolo ktorých som predtým preletel s pôvabom hladného vlka či jeleňa v loveckej sezóne. Teraz som kráčal ako chorľavý bocian s plastovými kĺbmi. Pred dobehnutím do cieľa som to mal domov veľmi blízko, no zrazu to bolo ďaleko. Z ničoho nič! Tento svet je fakt čudný.
Vydal som sa inou trasou, aj keď dlhšou, ale za tie pohľady mi to stálo. Krátko nato sa mi zospodu do klenby zapichol obrovský tŕň a ja som zastal, celý zmätený, na ktorú nohu mám krívať viac. Myslím, že tak to už chodí – po najrýchlejšom behu v živote som zažil tú najdlhšiu chôdzu v živote. Každý krok som počítal na minúty a veľakrát som si myslel, že padnem do prachu zeme a iba počkám na starobu, nech ma dorazí. Stravujem sa však zdravo, takže o smrti na jazyku nemohlo byť ani reči. V konečnom dôsledku by to bolo zdĺhavejšie ako krívanie, tak som sa teda pochlapil a ďalej napodoboval bociana.
Napriek intelektuálnym predpokladom som nakoniec dokríval k môjmu o kúsok staršiemu a chorľavejšiemu kamarátovi, ktorý však dokázal chodiť. So smiechom ma odviezol v aute tých zvyšných päťsto metrov. Myslím, že ani jeden z nás na to už nezabudne. Pohyb nepochopíš. A ponaučenie? Nabudúce budem behať naboso po tráve a po asfalte iba kráčať. No, a to predovšetkým, zistil som, že počúvať svoje telo má zmysel a ignorovať ho, na druhej strane, zase žiaden zmysel nemá. Fakticky.
Počúvať svoje telo má zmysel a ignorovať ho, na druhej strane, zase žiaden zmysel nemá.
Čo je naozaj pozoruhodné, tento skutočný príbeh prekonáva iba ten predchádzajúci, a je vcelku podobný. Počas neho som bežal po asfaltovom chodníku pri rieke, naboso, ale tentoraz v daždi. Myslím si, že vtedy mi zišla koža z prstov predovšetkým pre to, že mokrá koža vydrží len veľmi málo a hneď sa zvlečie. Odvtedy som už nebehal naboso, keď pršalo. Škoda, že som neskôr dospel k podobnému zraneniu v čase, keď bolo teplo a sucho. Počasie vie človeka úplne zmiasť. V oboch prípadoch som si však mohol vyskúšať zázračné účinky rastlinky Aloe vera. Ideálne je mať aspoň jeden kvetináč po ruke – presne na takéto divošské prípady. Prikladanie narezaných listov a vtieranie tohto gélu mi v rekordnom čase zacelilo rany. O pár dní, vlastne už o jeden pár, som mohol zase skákať na švihadle! Ale tie dva dni predtým mali obzvlášť edukačný charakter.
Čo je však mimoriadne pozoruhodné, tieto dva skutočné príbehy ten predchádzajúci neprekonáva, aj keď by to bolo efektné. V ňom som bežal naboso po asfaltke, ale len krátko. Slnko ho rozpálilo, takže sa mi dobre nalepil na kožu a neskôr sa ho ťažko zbavovalo. Na druhej strane, ak máte na nohách prilepenú cestu, ani zablatený chodníček tretej triedy vám náladu nesfúkne. Pretože všade, kam pôjdete, na zem položíte kvalitnú vrstvu lahodného asfaltu. Celkom mimovoľne a úplne nechtiac.
Z kopca po vlastných
Beh je fantastický šport, vrelo ho odporúčam. Nikdy by som nečakal, že si o siedmej ráno na kamenistom chodníku zlomím malíček na nohe. Hm, zakopol som. Mal som obuté päťprstové barefooty, ktoré sú také minimalistické, že v nich precítite rovnako silnú eufóriu, ale aj bolesť. Ide teda o dvojsečnú zbraň. Keďže som v barefootoch viac-menej pochodil a pobehal tretinu Tatier bez akéhokoľvek problému, asi je iba fér, aby sa mi konečne stal poriadny barefootový úraz. Aspoň jeden.
Tentoraz som pobavil iného kamaráta (asi som dobrosrdečný alebo čo), ale niečím iným ako chodením po pätách. Môj pád bol fenomenálny – šúchal som sa po zemi, naberal do úst hlinu a pri tom všetkom mal pocit, že som spadol pri rýchlosti šesťdesiat kilometrov za hodinu. To je zrejme druhá skrytá schopnosť barefootov – bežíte v nich tak rýchlo, že jediné, čo sa nesmie stať, je zakopnúť. Po páde som sa oprášil, ako sa na divocha patrí, veď som mal možno len rozbité koleno a krvavú ruku, modriny už roky nepočítam, a so stisnutými zubami som zbehol dolu kopcom – nič netušiac o zlomenine. Tá sa však pekne vyšantila na röntgene, bola poctivá a vďaka nej som prišiel na ešte väčší kopec múdrosti, než po akom som ráno bežal so zalepenými očami. Krátke ponaučenie, ktoré sa sem zmestí, je asi toto:
Nebehaj príliš skoro ráno, vlastne ešte počas spánku, po nerovnom skalnatom teréne, najmä v minimalistickej päťprstovej obuvi. A keď v nej už beháš, prosím, pozeraj sa pod nohy.
„Hm.“ Toľko k divošským úvahám.
